BUDÚCNOSŤ KRESŤANSTVA

            Tradičné kresťanstvo sa v dnešnej dobe pomaly stalo pre tento svet „mŕtvym jazykom“, používaným podobne ako latinčina. Obávam sa, že kresťanstvo tak úzko viazané na doktrínu a inštitúciu je loďou, ktorá sa potápa a je už neopraviteľná. Vezie však príliš vzácne poklady na to, aby sme ich nechali potopiť s ňou. A nemôžme ich preložiť ani na moderný krížnik vedy a pokroku, pretože ten klesá do hlbín minulosti tiež, a ani do supermoderného vznášadla „jednotného náboženstva“, pretože to je len fikcia. Čo teda môžeme očakávať v budúcnosti, pravdepodobne nie príliš vzdialenej?
            Domnievam sa, že to, čo sa objaví – keď súčasná podoba kresťanstva zanikne – nebude nijaké dominujúce supernáboženstvo. Bude to opäť kresťanstvo, tentokrát asi ako skromnejšia rybárska loďka, plávajúca v nepokojných vodách v tesnej blízkosti ostatných plavidiel rôznych veľkostí a podôb. Kresťanstvo tretieho tisícročia bude podobne – a možno ešte omnoho viac – pluralitné a pestré, ako bolo kresťanstvo prvého tisícročia, kedy vedľa seba žilo kresťanstvo grécke, rímske, koptské, sýrske, slovanské, keltské, africké a ázijské, so svojimi odlišnými liturgiami, spirituálnymi a teologickými dôrazmi. Po veľkom rozkole Západu a Východu na prahu druhého tisícročia došlo k takej dominancii latinskej Cirkvi, že väčšina Európy vníma kresťanstvo ako prakticky monokultúrne náboženstvo. Proces inkulturácie evanjelia v iných krajinách bol tak prudko zbrzdený.
            Zásadná úloha, ktorú kresťanom i celému ľudstvu dáva tretie tisícročie, sa nazýva „umenie komunikácie“. Ale zároveň – a ešte omnoho viac – je potrebné spirituálne prehĺbenie, zatiahnutie na hlbinu, aby sme sa s inými mali o čom zdieľať, aby s nimi bolo o čom komunikovať.

(Tomáš Halík, Co je bez chvění, není pevné, str. 165-168, krátené)